Strach/Kong vyjadruje našu slabosť a zraniteľnosť. Je to istý druh obrany, ktorý nás chráni pred nebezpečenstvom. Taká naša vnútorná brzda, ktorá nás zastaví. Na druhej strane však uvedie do pohybu ďalšie orgány s ich emóciami, aby nebezpečnú situáciu pre náš organizmus vyriešili.
Strach je yinová emócia a patrí k obličkám. Je to naša najhlbšia, najvnútornejšia emócia a má na telo deštruktívny dopad. Vyvoláva pokles alebo prepad našej energie/Qi.
Obličky obsahujú esenciu/Jing. Sú pre nás životne dôležitým orgánom, pretože od kvality esencie sa odvíja aj kvalita a dĺžka nášho života. Akonáhle je telo „premorené“ strachom, esencia sa vyčerpáva. Tým sa zahradzuje horný žiarič (srdce/pľúca), čo spôsobí zostup Qi do dolného žiariča (obličky). Príkladom klesajúcej Qi je nočné pomočovanie detí a únik moču alebo hnačka pri náhlom preľaknutí u dospelých. Ak zostane horný žiarič dlhodobo bez yinovej zložky Qi, dôjde k prázdnej horúčave srdca. Prejaví sa to búšením srdca, nespavosťou, nočným potením, suchom v ústach, červenšími lícami…
Obličky patria k prvku voda. Jej povahou je stiahnuť sa, prijať situáciu a nechať prehovoriť ostatných. Voda dokáže prijať akýkoľvek tvar, do čohokoľvek ju nalejeme. Vleje sa úplne všade. A takisto je to so strachom. Stiahne dole Qi a organizmu chýba yinová zložka, ukotvenie. A na scénu tak prichádzajú reakcie ako plač, krik, horekovanie, hnev, úpenlivé premýšľanie/premietanie alebo šok.
Druhou obličkovou emóciou je šok/Jing. Ten uvádza Qi do neporiadku. Vôbec nevieme čo sa stane, je to ako „výbuch bomby a my netušíme, či padne celý dom, alebo sa zrúti „iba“ stena“.
Šok prináša nepredvídateľné reakcie, velenia sa vtedy ujímajú pľúcne/animálne duše Po, ktoré dekapitujú Zhi Shen. Ten pri šoku nefunguje, je to záchranná operácia organizmu, doslova pudová reakcia. Má nás odviesť na bezpečné miesto alebo nás doslova zmraziť. Človek v šoku nevníma, môže kopať, hrýzť, škriabať…
Šok je yangová emócia, ako jediná prichádza z vonku, zraňuje však vnútro. Zanecháva po sebe energeticky prázdny stred, neschopnosť sústrediť sa. Silne narušuje mechanizmus Qi v tele, rozptyľuje ju. Emócia ako taká patrí srdcu, avšak vzhľadom k veľkej prítomnosti strachu patrí aj obličkám.
Pri šoku telo odoberá obličkám esenciu, aby rýchlo doplnilo náhlu stratu Qi. Z tohto dôvodu môže šok v tele spustiť ušné šelesty, krútenie hlavy, nočné potenie, či sucho v ústach. Vyčerpáva aj Qi srdca a zmenšuje ho.
Ľudský strach má mnoho podôb…opustenosť, neistota, hraná sebadôvera…toto všetko sa ukrýva v našich najhlbších útrobách. V praxi často platí, že naše ďalšie emócie strach iba prekrývajú. Tým, že ide z hĺbky, je ničivejší. Stáva sa, že ho zle „uchopíme“, síce ho tušíme, ale neriešime ho, pretože kto sa chce v dospelosti báť a byť opustený? A minimálne do chlapcov už od malička vštepujeme, že chlapi sa predsa neboja. Tie pocity nie sú príjemné, a tak „hráme“ a postupne si vyčerpávame obličky.
Časom sa z toho môžu vyvinúť až rôzne fóbie, aj to je však iba prekrývajúca emócia, ktorá je často pre verejnosť akceptovanejšia, ako priznanie, že mám hlboko v sebe zakorenený strach a neviem si s ním rady. Ťažko sa s tým pracuje, pretože po každej našej odpovedi, ktorou si chceme zdôvodniť náš stav nasleduje otázka „a prečo?“ A zrazu zostávame sami pred sebou obnažení už iba s jedinou odpoveďou a ťažkou prácou. Naše najväčšie strachy smerujú k našim najbližším, k rodičom, do detských čias a väčšina z nás už nechce jatriť svoje staré spomienky.
S mnohými vecami sa v pokročilejšom veku už nedá robiť nič, pretože čím sme starší, tým viac sme zlomení, nemáme silu veci meniť. Namiesto radikálnych riešení, je cestou už iba pozvoľné uvoľňovanie zahradenej Qi.
K zdravým obličkám patrí prirodzená múdrosť a sedliacky rozum, bystrosť, postreh, sebadôvera, sebapoznanie, racionalita. Oslabené obličky prinášajú pocit opustenosti. Opustenosť rodí strach zo smrti. Je to veľmi hlboký pocit, za ktorým je už len strach, že to nezvládneme. Preto sa bojíme už aj imaginárneho opustenia, pretože často sme tento pocit zažili pri rodičoch, partneroch, deťoch…poďme teda na začiatok.
Prepracovaní a unavení rodičia, ktorí nemajú čas na svoje dieťa, alebo takí, ktorí na deti doslova „kašlú“…toto je na detskú dušu tá najväčšia záťaž, deti tomu vôbec nerozumejú, prečo niekto, kto sa má o nich starať tam s nimi nie je…deti často doslova „žobrú“ o pozornosť svojich rodičov. Tu niekde sa rodí určujúca emócia nášho života – opustenosť. Toto si ako bremeno berieme z detského veku. Aby sme to už viac nezažili, tak počas života robíme všetko možné aj nemožné a kompenzujeme to všetkým, čím sa len dá.
Oslabené obličky nesú so sebou aj neistotu, ktorá je takisto istou formou strachu. Ako z toho von? Sebapoznaním, chuťou neustále spoznávať samého seba, neustále na sebe pracovať. Len toto prinesie do života sebadôveru, pretože spoznáme svoje telo a svoje zručnosti.